5 dôvodov, pre ktoré nemám rád Slovensko

Autor: Ondrej Šinko | 18.3.2016 o 21:39 | Karma článku: 11,32 | Prečítané:  3188x

Nie je pravda, že by som Slovensko neznášal. Ale niektorí Slováci milujú Slovensko z dôvodov, ktorým nerozumiem. 

1. Najmenšie veľhory

Som taký lenivý turista a preto mám Tatry rád. Na väčšinu kopcov sa za pár hodín vyšplhá aj nemecký dôchodca v sandáloch a ak sa mu to nepodarí, tak si môže oddýchnuť v jednej z chát. Stratiť sa tam takmer nedá, lebo Slovenský klub turistov je jedným z najväčších odberateľov červenej farby. Samozrejme lyžovačka by tam mohla byť lacnejšia. Ale vlekov máme u nás dosť aj inde.

Tatry sú jednoducho pekné hory, nie úžasné, nie majestátne, ale naše. A preto ich máme radi. Ale to niekomu nestačí a potrebuje im pripísať nejaký rekord. Tatry sú vraj najmenšie veľhory na svete. To je rekord na úrovni najvyššieho trpaslíka alebo najmenšieho monsterpenisu.

Chváliť sa tým je zbytočné aj z iného dôvodu. Budú nám rozumieť asi len Česi. Aspoň podľa môjho veľmi zbežného výskumu (až 4 stránky odkazov na googli som prešiel). Heslo veľhory na wikipedii existuje len v týchto dvoch jazykoch. Koncept veľhôr je teda zvyšku sveta pravdepodobne neznámy. Stránky, ktoré chcú turistov nalákať na Slovensko to potom prekladajú ako world's smallest mountain range. To znamená najmenšie pohorie a najmenšie pohorie na svete je tento zlatúšik z Kalifornie.

Inde to vyriešili ako najmenšie pohorie alpského typu. Čo je možno blízko k pravde. Ale bežného turistu/človeka/geológa bez pocitu národnej menejcennosti nezaujíma, či je pohorie alpského typu. A už vôbec nie, či je rekordne malé. Tu už sa dostávame na úroveň veľmi špecifických športových rekordov. Najvyšší skok v krytej hale počas decembra, pričom v hľadisku bolo menej ako 2 000 ľudí je určite celkom slabý skok. A keď som pri športe.

2. Sagan a Zuzu

Nesledujem športy. Len 1.25-krát za rok pozerám hokej. Inak by ma z krajiny vykázali. Športovými fanúšikmi ani športom nepohŕdam. Šport mi neprináša radosť a tak ho nesledujem. Ale rozumiem radosti fanúšika, ktorý je po čase obdarený úspechom svojho tímu. Nie pri cyklistike.

Povedzme si pravdu, cestná cyklistika je neuveriteľne nudný šport. Skupinka ľudí sa plynulým pohybom blíži k cieľu a ich poradie sa dramaticky nemení. Posediačky. Napínavé momenty sa dejú len v cieli a ani pri tých haváriách nič nevybuchuje. A každý deň to trvá niekoľko hodín. Keď som sa ľudí pýtal, čo ich na Tour de France baví, tak väčšinou povedali, že to okolie je pekné. Cyklisti sú vlastne menej zaujímavý ako priestor, v ktorom sa nachádzajú.

Kým Sagan nevyhral zelené tričko, ani som nevedel, že niečo také existuje. Poznal som samozrejme Armstronga a jeho žltú kolekciu. Zelená však má omnoho menší význam. Je jasné, že Sagan si to odmaká poriadne a nechcem jeho výsledky znevažovať. Prebicyklovať Tour je samozrejme náročné. Ale fakt kvôli tomu muselo vzniknúť toto?

Proste športová hymna sa hodí ku kotlu fanúšikov, ktorí sledujú futbal, maximálne hokej. Znie to úplne absurdne pri individuálnych športovcoch. Ja sa bojím, že nejaký Slovák sa prebojuje na majstrovstvá sveta v šípkach. Viem, že dobrých športovcov máme málo. Ale budovať si národnú hrdosť na športoch, ktoré nie sú futbal, je také čudné.

A k Zuzu len toto. Lebo rakoviny v ušiach nikdy nie je dosť.

3. Halušky

Keď si vypýtate tradičnú slovenskú kuchyňu, tak vám dajú halušky s bryndzou alebo s kapustou. Hlavne u cudzincov môže bryndza vyvolať dávivý reflex. Halušky sú fajn cestoviny, ale nič špeciálne. A jediným zaujímavým kúskom v celom jedle sú škvarky.

Neviem prečo sa Slováci tvária, že za všetky naše jedlá môžu pastieri oviec. V slovenskej kuchyni je množstvo skvelých jedál, aj keď sú niektoré pajcnuté zo zahraničia. Guláš sme dokonca šlohli Čechom aj Maďarom. Francuzske crepes sú fajn, ale to aj naše palacinky. Poznáme hneď niekoľko postupov ako spraviť zo zemiakov placky. A mohli by sme sa niekedy pochváliť aj tým, čo dokážeme spraviť z nechutností prasaťa. 

Párkrát som bol mimo Slovenska a halušky mi nikdy nechýbali. Nemal som potrebu si so sebou brať haluškovač, lebo existuje milión druhov cestovín, na ktoré sa dá dať milión druhov vecí. Ale jedna vec mi chýbala a tou boli rožky. My Slováci tomuto dokonalému drobnému pečivu vôbec nepreukazujeme úctu. V USA majú žemle na hamburgery a žemle na hot-dogy. Rožok však môžete použiť na všetko od džemu cez 10 deko tresky po párok. Dobrých jedál je na Slovensku veľa. Tak prečo každého neslováka núkame len haluškami?

4. Slovenská klasická literatúra

Ja sa nechcem tváriť ako veľký odborník na literatúru. Zo slovenskej literatúry som čítal hlavne veci, ktoré sme čítali na strednej. Ale prečítané ma veľmi neohromilo.

To začalo už u Konštantína. Pri väčšine kníh prológ preskakujem. Ale jeho Proglas k Biblii mám brať ako nejaký literárny skvost?

Zoberte si Dobšinským pozbierané povesti. Prostý ľud po večeroch jednoducho nemal čo robiť a tak si rozprávali príbehy. Dej nebol komplikovaný, dobrý chlapík prekoná prekážku a nakoniec dostane dievku. Aby rozprávanie trvalo, kým oheň vyhasne, tak ho umelo predlžovali opakovaním.

Keby slovenský ľud rozprával príbeh Spider-Mana, tak by sme sa jeho kostýmu dočkali tak v treťom filme. Najprv by Peterov starší brat, Dieter, bol pohryznutý modrým pavúkom. Dieter by dostal schopnosť veľkej sily. Potom by šiel do Central Parku, kde by pod dubom stretol tajomného starčeka s bronzovým prsteňom. Starček by mu dal tri retardované hádanky, na ktoré sa nedá rozumne odpovedať a za ich odpovedanie by mu ponúkol čarovnú píšťalku z javora. Dieter by na hádanky neodpovedal. Potom by zašiel do opustenej vysokopodlažnej budovy, kde by videl iba krásnu pannu ako ide do výťahu s mahagónovými dvermi. Rozbehol by sa za ňou, ale do výťahu by sa nedostal. Na vstup by musel zahrať na píšťalke. Potom by ho zastrelil okoloidúci grázel.

Potom by sa to isté stalo s druhým bratom. Pavúk by bol inej farby, bronzové veci by boli strieborné a veci z dreva by boli z iného dreva. Okrem veľkej sily by dostal schopnosť tkať siete a tiež by nakoniec zomrel.

To isté by sa stalo s najmladším bratom. Striebro by sa len nahradilo za zlato. A na tie retardované otázky by odpovedal a dostal by aj píšťalku. Nakoniec by dostal pannu v ebenovom výťahu a porazil by tak zlého Mysteria, ktorý celú budovu takto komplikovane zaklial. Bola by to dosť nuda v kine.

Dobšinského povesti rozprávali amatéri, ale profesionáli na tom nie sú oveľa lepšie. Štúrovci pre Slovensko spravili mnoho. Ale tie ich hrdinské spevy o zápase o vlastnú národnosť dnes znejú trochu pateticky. Národnosť už máme, je fajn, ale bojovať už za ňu nemusíme.

A potom sa pretlačil ten žáner pod názvom "najlepšia je dedina, mesto to je kravina", ktorému sa hovorilo na maturitách próza naturizmu. Hneď niekoľko kníh bolo o tom, ako blbo sa žije v meste a že na dedine v objatí hôr je oveľa lepšie. Z prózy naturizmu ma ale najviac sklamal Dobroslav Chrobák. Nabudí človeka názvom knihy, ale v skutočnosti sa vracia akýsi Lepiš.

Viem, že sa medzi knihami nájdu aj svetlé výnimky. Ale väčšinu slovenskej klasiky ľudia čítajú z donútenia. A to nie je dobrá vizitka.

5. Pretože musím

Tradičný matičiar by asi povedal, že svoju vlasť musí milovať každý. Lebo nám bola daná od Boha a pri nedostatočnom prísune lásky zakrpatie. Alebo niečo iné. Bezpodmienečná láska k vlasti vyzerá hlúpo. Ale hlúpo vyzerá každá bezpodmienečná láska.

Nechcem vyzerať hlúpo. Chvíľu som sa preto pohrával s myšlienkou, že Slovensko nebudem mať rád. V rámci posthipsterského postmodernizmu by som tvrdil, že Slovensko je len sociálny konštrukt, aj láska je len sociálny konštrukt. Čo je síce pravda, ale celkom zbytočná. A sú veci, ktoré mám na Slovensku naozaj rád.

Mám rád vyprážaný syr, ktorý sa naťahuje v každej lacnej reštaurácii. Mám rád, že na obzore vidím vždy hory. Mám rád, keď Oravci hovoria mäkko a keď si Nitrania myslia, že ja hovorím mäkko. Mám rád Červenákove knihy, lebo sa v nich cítim doma. Mám rád zvučky v nedeľu na Rádiu Slovensko. Mám rád, keď sa v krčme čudujú, že som si k pivu neobjednal aj borovičku. Mám rád tu švihnutú pohostinnosť, ktorú preukazujeme len svojim. A to, že náš môže byť hocikto, lebo pred rokmi robil so strýkom Ferom.

Tak som začal mať rád Slovensko, lebo chcem. Lebo inak by sa mi tu zle žilo. Možno je v tom trochu štokholmského syndrómu. Pravdepodobne by som mal rád aj Sudán, keby som tam žil. A nejaké dôvody by som si na to našiel. Ale nie ich basketbalové úspechy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?