9 vecí, ktoré ma naučila cesta z Istanbulu

Autor: Ondrej Šinko | 24.8.2015 o 18:10 | Karma článku: 6,40 | Prečítané:  1160x

V minulej časti som písal o príchode našej skupiny do Istanbulu. V novinách však hovorili, že cesta z Turecka na Slovensko je teraz veľmi populárna. Tak sme to skúsili aj my. 

A pretože rád píšem články vo forme zoznamu, tu sú veci, ktoré ma cesta naspäť naučila. Ale najskôr cliffhanger z minula.

1. Z cudzieho sa dobre míňa

Napísal som, že v Turecku sme chytili miernu depresiu. Boli v tom samozrejme peniaze. Benzín, auto, spoločné poplatky, stravu a niekoľko ďalších drobností sme riešili zo spoločného účtu. Mali sme k nemu aj kartu, s ktorou sa dajú peniaze vyberať z bankomatov bez poplatku. A to po celom svete. Takže sme nemuseli chodiť po zmenárňach a sledovať kurzy.

Podľa štúdie míňajú ľudia viac, ak platia kartou v porovnaní s hotovosťou. A ešte viac, ak je na karte veľká suma peňazí, ktorá vlastne nie je celkom vaša. Prvé dni boli all inclusive. Zo spoločného sa platili reštaurácie, alkoholy, sladkosti. Náš financmajster nás uisťoval, že peňazí je stále dosť a že míňame málo. Potom sme sa ale pozreli na zostatok na účte.

Začalo počítanie príjmov a výdajov, projekcia budúcich nákladov a nastolenie nových pravidiel pre úspešné a synergické plnenie cieľov spoločnosti. Zo spoločného sa už kupovali len základné potraviny, luxusné položky (alkohol, sladkosti, vstupy do múzeí) si už mal platiť každý sám. Obmedzili sme aj reštaurácie. Úsporné opatrenia zafungovali, dokonca aj v Grécku. Nakoniec sme sa vrátili aj s rezervou.

2. Istanbul nie je Konštantinopolis

Ale v minulosti bol Konštantinopolom, hlavným mestom Rímskej ríše. A potom prišli Osmani a stalo sa veľa histórie. A vďaka tomu je Istanbul jedným z najkrajších miest, aké som kedy videl. A to som bol asi v piatich mestách, ktoré sa všeobecne považujú za krásne.

Väčšinu času sme strávili v štvrti Sultanahmet, ktorá má najviac historických pamiatok. Hagia Sofia je jednoducho úchvatná. Starý rímsky kostol premenený na mešitu. Na stenách sú stále obrysy povytrhávaných krížikov. Ešte teraz je tá stavba ohromná a neviem si predstaviť, aký vplyv to mohlo mať na obyčajných ľudí v stredoveku.

Modrá mešita je v tieni Sofie. Stále však plní svoju náboženskú funkciu a to je pre nás prasožrútov zaujímavý pohľad. Byť vyzutý a chodiť si po koberci je naozaj príjemné. Boli sme aj v podzemnej nádrži, v ktorej sa človek cíti ako Indiana Jones. Ale v tejto štvrti sa stačí len tak bezcieľne potulovať a niečo zo 4. storočia na vás vyskočí. Ulice sú tu úplne čisté a plné malých obchodíkov.

Prešli sme sa aj mestským parkom, ktorý je krásne zelený aj v suchu a teple. Zastavili sme sa pri mori a prešli do modernejšej štvrte, nad ktorou sa vypína veža Balata. Strávili sme v Istanbule necelé dva dni a tak sme toho ešte veľa nestihli. Neboli sme v Ázii, ani v paláci Topkapi a pravdepodobne sme nevideli mnohé skryté poklady mesta. Verím, že by sa tu dal stráviť aj týždeň.

3. Mám rád cenovky

Samozrejme, boli sme aj vo Veľkom Bazáre. Tam odporúčam ísť len kvôli atmosfére, nákupy si vybavte inde. Ceny v meste sú oveľa lepšie a sortiment je rovnaký, hlavne čo sa turistických kraviniek týka.

Je známe, že v Turecku sa ceny zjednávajú. Vôbec sa mi to nepáči. Nakupovanie na Slovensku je jednoduché, pozriete si cenu a zaplatíte. Tu sa musíte chvíľu naťahovať s predavačom, inak vec kúpite za trojnásobok jej hodnoty. A je to ubíjajúce. Problémom je aj to, že u mnohých vecí nemáte ani potuchy, koľko by mali stáť. A tak ani neviete, či ste spravili skvelú kúpu, alebo ste sa nechali obabrať.

Moje vyjednávacie schopnosti tiež nie sú najlepšie. A tak som väčšinou len povedal o trochu nižšiu cenu. Aby sa predavač neurazil. Najsilnejšie som vyjednával pri fakeových beatsoch (také tie malé do uší). Na mojej strane bola výhoda toho, že som ich úprimne nechcel. Len ma zaujímala cena. Predavač to bral ako výbornú taktiku ostrieľaného vyjednávača. Cenu znížil na tretinu. Tak som si tie fakeové beatsy kúpil, lebo majú pekný káblik. 

4. Fakeové beatsy sú hrozné slúchadlá

Vydržali mi 2 týždne a z toho týždeň som ich mal len hodené v batohu.

5. Gréci sú leniví

Nemám rád stereotypizáciu národov. Naše skúsenosti z Grécka boli krátke a boli sme len v jeho malej časti. Preto môžu byť naše závery nepravdivé.

Z Istanbulu sme vyrazili podvečer a odišli večer. Bola zápcha. Nočnou cestou sme mali namierené na Solún. Ale predtým sme potrebovali dotankovať. Z piatich čerpacích staníc bola len jedna otvorená. A ani tá nebola otvorená. Pri stojanoch iba stál chlapík, ktorý tankoval a bral peniaze. Vnútri budovy bola len tma.

Okolo desiatej sme prišli do Solúnu. Nevedeli sme kde zaparkovať. Nakoniec sme to dali do jednej uličky. Bola tam aj tabuľa s péčkom. Vedľa nás bol jeden otvorený obchod, všetko ostatné bolo zatvorené. Išli sme sa spýtať, ako je to s tým parkovaním. Vraj treba parkovaciu kartu, ale policajti to už dnes nebudú kontrolovať. A že to tam môžeme pokojne nechať.

Solún nemá historické centrum. Rôzne staroveké pamiatky sú tu porozhadzované medzi poschodovými bytovkami. Dole je veža, hore je hrad a medzitým je niekoľko kostolov a ruín. Naštvali nás ale otváracie hodiny. Na rôznych miestach bola buď siesta alebo zatvárali priskoro. Po 40 minútach chodenia v takmer 40 stupňoch Celsia, nás tabuľka zatvorené naozaj zamrzela. Dostali sme sa aspoň do jedného z kostolov a do veže. Ale tie výhľady za to stoja.

6. Grécka pláž je raj pre tulákov

Solún nás teda neočaril. Ale zlý dojem z Grécka napravili pláže. A to ani neboli výnimočne pekné. Grécka pláž je totiž ideálne miesto na prespanie pre cestovateľov nášho typu. Teplé počasie dovoľuje vyspať sa aj bez stanu, parkovať sa dá zadarmo a dokonca tu sú aj sprchy a splachovacie toitoiky. Podľa gréckych zákonov totiž musia byť pláže (resp. ich časti) určené na nekomerčné využitie verejnosťou.

Na plážach sme nakoniec strávili až 2 noci. Jednu z tých nocí sme so sebou mali aj grécku pálenku. Kúpili sme ju v solúnskom obchode. Liter v plastovej fľaši stál len 6 eur. Len tak nám ju naliali zo sudu. A my Slováci sa ondíme s kolkami. Chutila samozrejme odporne, ale čo čakáte za 6 eur.

7. Slovák v Macedónsku sa má ako Nemec v Chorvátsku

Z Grécka sme prešli do macedónskeho Ohridu. Je to krásne historické mesto na brehu jazera, ktoré je obklopené kopcami. A všetko je tu lacné. A to čo lacné nie je,  zadarmo. Napríklad parkovanie blízko historického centra.

Výhľady poskytuje zrúcanina hradu. Ale aj kostoly tu majú čo ponúknuť. Stále sa nachádzame na bývalom území Byzanstskej ríše a na architektúre to je cítiť. Najviac zaujal komplex Plaošnik. Sú tam až 2 kostoly, z ktorých len jeden stojí. Z druhého sa dochovala len mozaiková podlaha. Macedónci ale vymysleli efektívny spôsob, ako tento zničený kostol zreštaurovať. Na jednoduché drevené stĺpy pripevnili strechu. Vďaka tomu si môže človek predstaviť, ako to vyzeralo v minulosti. A miesto si tak naďalej udržalo svoju historickosť.

A išli sme aj na nákupy. Konečne lacno a tak sme si kúpili aj zeleninu a ovocie, ktoré sme už istú dobu nevideli. Najedli sme sa v reštike. A aj keď bola na Macedónsko predražená, stále bola lacná. A ako pozornosť sme dostali po poháriku rakie, ktorá bola omnoho lepšia ako tá grécka.

Deň sme zakončili v kempe na brehu jazera. Ráno sme sa samozrejme okúpali a sladká voda nám dobre padla. Ohrid bol jednoznačne jednou z najpríjemnejších zastávok na našej ceste.

A v Ohride sme stretli českých stopárov, ktorí prišli z Albánska a úspešne neumreli.

8. Slanina je najlepší recept

Ja viem, som na internete a chvály na slaninu tu je už dosť. Ale slanina mala integrálnu časť v našich úsporných opatreniach. Slanina má pre cestovateľov nesporné výhody. Pri malom objeme ponúka veľa kalórií (aj keď toto môže byť aj nevýhoda), čo šetrí miesto v zapratanom aute. Je veľmi jednoduchá na prípravu, hlavne ak máte plynový varič z kórejského obchodu (šikovná vecička). Na vyškvarenej masti sa dá ešte opiecť aj chlieb. A dokonca sa z nej dá spraviť aj živanská, ktorá bola našim vrcholným kulinárskym počinom. A v Macedónsku je za veľmi výhodnú cenu.

9. Albánske cesty ponúkajú množstvo atrakcií

Z Macedónska sme prešli do Albánska. Pôvodne bola v pláne návšteva Tirany. Tá je vraj ale celkom nudná. Nevedeli sme kde by sa dalo zastaviť a tak sme sa rozhodli Albánskom len prejsť. A aj to je celkom silný zážitok.

Najskôr sme boli vo vidieckej časti krajiny. Všade naokolo boli krásne hory. Minuli sme niekoľko dediniek, kde staré ženičky pásli kozy. Niekedy mal človek pocit, že ani nie je v Európe. Ale aj tu, na vidieku, bolo obrovské množstvo Mercedesov. Tých je tu na obyvateľa asi viac ako v Nemecku. Podľa starého zvyku si Albánci odstraňujú z Mercedesov registračné čísla, aby si znížili hmotnosť (tento vtip som ukradol z Top Gearu, časť o Albánsku odporúčam).

Ďalšiu typickú vec si všimnete pri ceste. Albánci v 60. rokoch prerušili väzby so sovietmi. Mali na tom podiel aj udalosti v Československu v roku 1968. Ich jediným spojencom nakoniec ostali Číňania. A aj toto spojenectvo bolo viacmenej jednostranné. Albánci sa teda podujali stavať obranné bunkre. Doteraz stoja a je ich vyše 700 000. Svoj vojenský účel nikdy neplnili, aj keď boli schopné odolať aj tanku.

V Tirane sme sa nakoniec zastavili, ale len na nákup. Veľké obchodné centrum, ktoré sa môže merať s Euroveu a príjemné ceny. Cesty v blízkosti Tirany už vyzerali inak. Celé kilometre sú tu zastavané a to aj mimo mesta. Popri ceste sú obchody, reštaurácie autoumyvárne a hlavne pumpy, ktorých je tu skoro viac ako bunkrov. Niekde sú aj štyri vedľa seba. Nerozumiem, ako sa ich tu toľko dokáže uživiť. Teda, ak nemajú Mercedesy spotrebu 100 l/100 km.

Ale to stále nie je všetko. Vrátime sa naspäť a prežijeme vôbec? Nenechajte si ujsť epický záver trilógie, ktorá sa až neprirodzene podobá na koniec Pána Prsteňov. Lebo aj hobiti sa nakoniec vrátili domov. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?