reklama

10 vecí, ktoré ma naučila cesta do Istanbulu

Deväť ľudí. Jedno auto. Štrnásť dní. Takmer 5 000 kilometrov. Zo Žiliny do Istanbulu a späť. To bola moja dovolenka. Sála za to. Aj ja konečne môžem napísať sloh o svojich prázdninách, tak ako to robia ostatní blogeri.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (29)

1. Blbé nápady unavených ľudí sa dajú zrealizovať...

Boli sme v Mníchove na Oktoberfeste. Akurát sme neboli na Oktoberfeste, ale len v akejsi krčme. A ako správni turisti sme ochutnávali miestne špeciality a tým myslím kebab. A bol dobrý a chutný. A ráno, unavených z nespania, nás napadla geniálna myšlienka. Nemci majú dobrý kebab, lebo ho robia Turci. A viac Turkov ako v Nemecku je už len v Turecku. Tam musí byť ten najúžasnejší kebab na svete.

2. ...ale potrebujete si ich naplánovať

Výber destinácie bolo to najľahšie. Potrebovali sme ale spôsob ako sa tam dostať, ktorý by bol šetrný k našim peňaženkám. Takže auto. Ale kto by zobral auto do Istanbulu? Tak si ho požičiame. Zrazu počet účastníkov narástol na 9. Bude treba dodávku, ale aspoň si prácu na príprave prerozdelíme.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rezervovali sme auto, naplánovali trasu po celom Balkáne*, stiahli mapy do navigácií, kúpili bedeker, vytvorili spoločný bankový účet, našli atrakcie a miesta na kempovanie, objednali ubytovanie v Istanbule, rozvrhli sme si, aké veci sa prinesú a aké kúpia, pokúpili sme si májky a mamy spravili aj tie rezne. A posledný júlový týždeň sme konečne vyrazili. Príprava nám zabrala dosť veľa času, ale presvedčili sme sa, že stála za to. 

Vyrazili sme skoro ráno v požičanom Forde. 9 ľudí, z ktorých sa niektorí poznali len zbežne a mali medzi sebou vzťahy typu kamaráta bratranca frajerky sesternica.

*To záleží od vašej definície Balkánu. V tej našej chýbalo Slovinsko a Kosovo. Nešlo o to, že Kosovo ako štát neuznávame. Jednoducho nám tam nevyšla cesta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

3. Rumunské cesty sú hrozné

Ale niekedy vám ani príprava ani plánovanie nepomôže. Nepredvídané udalosti sú jednoducho všade. Cesta zo Žiliny do rumunského Varadína (rumunsky Oradea) bola bez problémov. Cez Varadín sme len prešli, lebo nie každý je fanúšikom slovenskej historickej fantasy. Prvú zastávku sme mali naplánovanú až na Sibiu.

Ale za Varadínom sa cesta zhoršila. Naša rýchlosť klesla na 30 km/h. Rumuni totiž opravujú cesty zvláštnym spôsobom. Ich hyperaktívni bagristi najskôr stiahnu asfalt z mnohých úsekov. Až potom začnú postupne a pomaly klásť nový asfalt. Výsledkom je najväčšie množstvo semaforov, aké som na rovnej ceste videl a niekoľkohodinové zdržanie. Na Sibiu sme sa vykašlali a rozmýšľali nad tým, kde sa vyspíme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

4. Spať sa dá všade

Takže prvú noc sme spali pri odpočívadle na diaľnici. A tým myslím pri hajzlíkoch, ktoré dokonca boli zadarmo. Peniaze totiž treba šetriť. Vybalili sme stany a hodili ich na trávu, kuchynku sme si vytvorili z lavičky a ani s kúpeľňou sme nemali problém. A jasné, nevoňalo to tam najlepšie a kamióny idúce okolo nám k spánku tiež nepomohli. Ale na spánok to stačilo a viac sme nepotrebovali.

Obrázok blogu
(zdroj: Súkromný archív)

Odvtedy to bolo už len lepšie. Spali sme aj v kempoch aj nadivoko. Šetriť peniaze je fajn, ale niekedy človek tú sprchu potrebuje. Z tých divokých miest to bola grécka pláž, parkovisko pri bulharskej pláži, miesto pod horou Lovčen, kde sa predávajú magnetky, alebo jediný upravený trávnik, ktorý sme našli v Bosne. Problém sme nemali nikde.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

5. Rumunské cesty sú nádherné

Transfagarasan (divnú rumunskú diakritiku som vynechal) je jednou z najkrajších ciest na svete. Povedal to Jeremy Clarkson v Top Geare, tak to musí byť pravda. Horská cesta sa pomaly krúti hore kopcom a vrchol dosahuje zhruba 2 000 m n. m. pri jazere Balea. Niečo také mohlo vzniknúť asi len za komunizmu. Hlavne preto, že starší horský prechod Transalpina plní rovnakú funkciu. Ale Transalpina bola postavená ešte za kráľa, tak bolo treba postaviť niečo lepšie.

Toto nie sme my.
Toto nie sme my. (zdroj: BBC)

Príroda je tu samozrejme nádherná a je to krásne miesto na výlety. Len je divné chodiť na vysokohorskú turistiku autom. To by v Tatrách nešlo. Nanešťastie sa na vrch s turistami vyvezie aj kopec odpadu, čo dojem trochu kazí.

Cestou dole ešte priehrada, ktorá je oveľa väčšou atrakciou, ako by som čakal. Vážne, na priehradnom múre sa autami skoro nedalo hýbať. A na to všetko dohliada terchovský Jánošik, ktorý vymenil valašku za blesky.

Obrázok blogu
(zdroj: Archív)

Potom sme boli aj v Bukurešti, ale cesta sa nám páčila viac.

6. Valasi nám z Rumunska priniesli len to najlepšie

Nechcem tvrdiť, že Slováci nikdy nič poriadne nevymysleli. Ale zoberte si odkiaľ máme naše najtradičnejšie veci. Bryndza? Tá je od Valachov z Rumunska. Pálenka? Valasi. Valašky? Valasi.

Ale Rumuni majú národné jedlo, ktoré sa k nám už nedostalo. Volá sa mamaliga. Je to divná kašovitá kocka z kukurice, ktorá funguje ako univerzálna príloha (hipsterom to bude pripomínať polentu). A nájdete to v každej reštaurácii v Rumunsku. Aj v tej kde nás ogabali o 10 eur, lebo použili divný kurz (ale o to nejde). Je to jednoducho plané jedlo chudobných, ktoré sa teraz snažia spopularizovať, ako výnimočnú pochúťku. A aj tá naša fučka chutí lepšie.

7. Magnetky priťahujú turistov

Nechcem znieť ako snob, ale turisti zničia všetko. Viem, že som jedným z nich. Viem, že vďaka turizmu sa zlepšujú služby a že mnohých ľudí viac zaujíma lacná bižutéria ako 1 000 rokov staré kostoly. A tak mi turistický ruch až tak nevadí. Až na výnimky.

Najviac to na mňa doľahlo v Nesebare. Bulharské mesto, pekná pláž, čistá voda, v novej časti množstvo rezortov. Staré mesto sa nachádza na štvrťoostrove (vyzerá ako ostrov, ale s pevninou je spojený pevninským mostom, takže je to technicky poloostrov) a je plné kostolov. Kostoly sú z doby, keď sa u nás ľudia modlili k Perúnovi. A tak je mestečko zapísané v Unesco.

Obrázok blogu
(zdroj: Archív)

Nesebar je známy hlavne preto, že sa nachádza v najrušnejšej časti bulharského pobrežia. Všetci turisti, ktorí sa unavia z týždňa stráveného na pláži idú práve sem. A v Nesebare to vyzerá ako na jarmarku. Kostoly sú skoro prázdne a väčšina ľudí si chce kúpiť nejakú lacnú blbosť na pamiatku. Nemám nič proti kupovaniu lacných blbostí na pamiatku, istanbulský Bazár existuje len kvôli tomu. Ale tu bolo múzeum filmov, kde stál stormtrooper. A to sa k atmosfére stredovekého mestečka jednoducho nehodí. Ešte aj tí Hobiti by tu boli menej od veci. 

8. Pätnástka nestačí

Nesebar bol našim prvým dňom s plážou, tak sme to aj využili. Natreli sme sa faktorom 15 a šli do vody. Ale balkánske slnko je zradné a už poobede sme sa červenali. A určite nie od hanby. Spálili sa mi všetky časti tela, ktoré mám bežne skryté pod odevom. Do toho patria aj vnútorné záhyby kolien, alebo miesta na chodidle, kde som nemal opálenie zo sandálov. Ďalší dôkaz praktickosti sandálov a ponožiek.

9. Istanbul nepostavili pre autá

Cesta z Nesebaru do Istanbulu bola dlhá a únavná. Na spánok v stane sme nemali čas a vyspali sme sa v idúcom aute. Teda, vodiči sa vyspali len na polovicu a navigátor sa nevyspal vôbec. Do Istanbulu sme dorazili skoro ráno. Mali sme bývať v štvrti Sultanahmet.

Sultanahmet je stará časť Istanbulu s úzkymi uličkami, malými obchodíkmi a väčšinou hlavných atrakcií. Uličky sú síce úzke, ale zato multifunkčné. Dvojprúdová cesta, parkovisko v oboch smeroch, predajné miesto a pešia zóna, a to všetko naraz. Dostať sa na určené miesto je tu ultimátnou skúškou jazdeckej zručnosti. A ešte horšie to je, ak neviete, kam idete. Tým chcem naznačiť, že my sme nevedeli.

Obrázok blogu
(zdroj: Archív)

Mali sme dohodnuté ubytovanie cez internetovú službu, ktorá na to funguje. Rezervované, zaplatené, stačilo už len prísť. Prídeme a zastavíme blízko policajnej stanice. Dvaja ľudia idú pešo hľadať hotel, mal by byť blízko. Vrátia sa a nič. Ďalší spolucestujúci vyjdu z auta a hľadajú vo vedľajšej uličke. Policajt začína byť nervózni, vraj tam nemáme parkovať. Spýtame sa policajta nech počká, že kamaráti len hľadajú hotel (alebo to mali byť apartmány či čosi také?). Kamaráti sa vrátia, ale nenašli nič. Spýtame sa policajta, či nám nepomôže. Snaží sa, ale nejde to. Preparkujeme auto. Našťastie je skoro ráno a mesto je prázdne. Skupina A ostáva v aute. Skupina B sa vydáva hľadať hotel. Skupina B sa delí na skupiny B', B'' a B'''. Tieto podskupiny sa túlajú tými krásnymi starými uličkami. Niekoľkokrát sa skupina B zjednotí na jednom mieste, kde ich nezávisle na sebe poslali rozliční ľudia. Ale nič tam nie je. Skupina B sa rozhodne spojiť so skupinou A, lebo nevedia, čo robiť.

Nový plán. Nájdeme parkovisko, odstavíme auto, nájdeme jedlo a wifi na jednom mieste, cez internet nájdeme hotel. Parkoviská v starom meste sú, ale nie všetky sú schopné prijať dodávky. A tým myslím skoro žiadne. Po ceste, kedy sme tesne minuli takmer všetko v Istanbule, sme konečne našli parkovisko. A potom aj jedlo a wifinu. Išli sme sa pozrieť do parku a dohodnúť sa na ďalšom postupe. Odtrhla sa skupina D, ktorá šla len vybrať líry z bankomatu. Medzitým našli aj hotel. Jedinou nevýhodou bolo, že neexistoval. Dali nám kontakt na akéhosi Ahmeda, ktorý by nám vedel zabezpečiť náhradné ubytovanie.

Prišli sme k Ahmedovi. Do druhej poobede sme sedeli na terase, pretože ubytovanie bolo treba upratať. Medzitým sme na terase nechali plnú fľašu koniferky. Ahmed povedal, že večer si tam môžeme spraviť párty. 

10. Moslimovia môžu piť alkohol (ak pritom nerobia hanbu Alahovi)

Večer, po menšej prehliadke mesta sme mali depresívne stavy (o tom možno inokedy). A asi viete ako sme sa podujali túto depresiu liečiť. Konečne sme mali poriadnu chladničku a mohli sme piť studené veci. Jednoducho sme si na izbe spravili párty. Smädným nikdy nie je dosť a tak sme si spomenuli aj na fľašu, ktorú sme nechali u Ahmeda na terase. S kamarátom sme boli vyslaní, aby sme fľašu vrátili do našich rúk.

Na terase už sedel Ahmed. S bratrancom a polkou borovičky v sebe (teda časť z toho bola aj v bratrancovi). Potom sme Turkom predstavili náš patentovaný nápoj Tony'n'Frankie (borovička s tonikom). Čoskoro bola prázdna celá fľaša. Bratranec čoskoro odišiel. Autom. A s Ahmedom sme si pokecali a priniesli ho na izbu miesto fľaše.

Vysvetlil nám, že aj moslim môže piť, záleží na výklade Koránu. Povedal nám čosi o Istanbule. Vysvetlil svoj komplikovaný pôvod (väčšina Rakušanov sa do Istanbulu nesťahuje). A hlavne, smial sa svojim zvláštnym spôsobom. Teda, až kým sme ho nemuseli vyhnať, lebo sme už chceli spať.

Prečo sme mali v Istanbule depresiu? Nemal by som napísať aj o tom, aký je Istanbul krásny? A aká bola cesta naspäť? Dozviete sa, keď sa mi bude chcieť napísať druhá časť.

Ondrej Šinko

Ondrej Šinko

Bloger 
  • Počet článkov:  58
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Zväčša neškodný. Zoznam autorových rubrík:  ZaradenéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu